Krása anglických slovies

Pre Jazykovú školu GO napísala Natália Segeňová

Sledujte naše video, kde máme podrobne vysvetlené VŠETKY gramatické časy v angličtine

Hoci sa v prípade núdze po anglicky dohovoríme aj rukami-nohami v nádeji, že nás adresát pochopí, na vyjadrenie hlbšej myšlienky to väčšinou nestačí. Človek sa automaticky ťažko zamyslí nad tým, čo je oporným materiálom každého jazyka. Anglický jazyk proste používa, čo bežný používateľ berie ako samozrejmosť, a teda vie, že jazyk bude mat vždy po ruke, aby i naďalej vyhovoval jeho núdzam. Až študent cudzieho jazyka sa s nim stretáva na inej a hlbšej úrovni. Venuje sa gramatike, výslovnosti, a automaticky prirovnáva materinský jazyk k cudziemu, a snaží sa aplikovať pravidlá materinského jazyka na cudzí, pričom ide vždy o podvedomý výber, ktorý lektor musí okamžite zaraziť. No napriek nespočetnému množstvu rozdielov medzi hociktorými dvomi jazykmi, každý jeden sa do menšej alebo väčšej miery opiera o slovesá, či už plnovýznamové alebo pomocné.

Každý jazyk má svoj jedinečný prístup k slovesám, ako napríklad slovenčina, ktorá pridaním zvratných zámen sa alebo si úplne zmení pôvodný význam slova (porovnajte: „Kreslím sa“ verzus „Kreslím si“). Slovenčina rada upraví tvar slovesa, a tým ho prispôsobí novému významu, čo je skôr všeobecne typické pre náš jazyk. Máme možnosť skloňovania, čo nám prirodzene v angličtine chýba, a čo si angličtina vynahrádza pomocou predložiek (napr.: „of“ slúži miesto pádu genitív, „a glass of water“ ako „pohár [koho, čoho?] vody“). Naopak, angličtina má tendenciu nahradiť celé sloveso, čím nám vznikajú zhluky podobných slovies s odtienkom rozdielu, (napr.: look, watch, see), ktoré sú si často veľmi podobné, ale prakticky sa používajú inak než človeka okamžite nabáda. Pozrime sa na „teach“, „learn“ a „study“, kde sa z „učiť“ (teach) pridaním zvratného zámena stáva „učiť sa“, ale angličtina pôjde cez „learn“ alebo „study“ v závislosti od toho, či sa drtí (study: I am studying for an exam), alebo učí nové poznatky (learn: I am learning how to cook). Tu sa však komplexnosť anglického slovesa nekončí.

Angličtina svoje slovesá v krátkosti delí na predmetné a bezpredmetné, čiže má slovesá, ktoré bez predmetu nemajú význam, a teda si ho vyžadujú, a slovesá, ktoré môžu existovať aj samostatne bez predmetu, a ich význam bez alebo s predmetom sa málo, ak vôbec mení. Porovnajte „I like“, kde nám automaticky chýba čo. Čo mám rád/a? Ide o nekompletnú výpoveď. „I like books“, na druhej strane, dáva zmysel. Ale „I read“, v preklade „Čítavam“ je plnohodnotná odpoveď, prítomný čas jednoduchý, čiže opisuje pravidelne sa opakujúcu činnosť alebo časť rutiny. V tom prípade prítomnosť predmetu dodatočne vysvetľuje výpoveď (napr.: I read books, I read magazines, I read novels). Okrem toho sa niektoré slovesá povinne viažu s predložkou, s predmetom a predložkou a podobne.

Jedným z ďalších rozdielov v prístupe k slovesám je, že angličtina sa skôr orientuje na pomocné slovesá. V slovenčine pri tvorbe záporu pracujeme priamo so slovesom. Z „viem“ sa ľahko stane jeho opak „neviem“ pridaním predpony „ne“. Slovanské jazyky všeobecne zdieľajú podobný princíp s minimálnymi rozdielmi ako napríklad v ruštine, ktorá by „neviem“ napísala oddelene ako „ne viem“. Angličtina si takýto postup nemôže dovoliť.

Či chce vytvoriť otázku alebo zápor, potrebuje použiť pomocné sloveso, ktoré dodatočne upravuje podľa núdze (pri otázke mení slovosled a prehadzuje podmet s pomocným slovesom, a pri zápore za pomocné sloveso dosadzuje „not“, ktoré predstavuje univerzálny zápor v anglickom jazyku presne ako je „ne“ v slovenčine). Človek si toto okamžite neuvedomuje, hlavne keď k výučbe pristupuje štýlom study namiesto learn, ale bez pomocných slovies by si angličtina nevedela poradiť. Ak vo vete nie je „be“ v hocijakej svojej forme, dosadzuje tam pomyselné „do“, ktoré spoločne s „be“ môžeme považovať za stavebný materiál anglického jazyka. Iné pomocné slovesá (napr.: may, can, should a podobne) sa používajú podľa potreby, keďže každé jedno upravuje význam vety (porovnajte: „I should cook“, „I can cook“ a „I [do] cook“). Podobné príklady zhruba vysvetľujú rozdielny prístup jazykov k jedného slovnému druhu. Tak či onak sa oba zhodnú na tom, že sloveso posúva výpoveď vpred, robí text zrozumiteľným, a každá výpoveď sa opiera o sloveso. Ak vám vypadne podstatné meno, vždy máte voľbu slovo opísať cez slovesá. Ďakujeme vám, anglické slovesá.